Čo ste o Čičmanoch nevedeli alebo vyčačkaná bieda.
Photo: Daniel Dluhý
Čičmany sú pýchou našej ľudovej kultúry a pre dizajnéra studnicou inšpirácie. Azda i preto sa autorky projektu „Vytvorené na Slovensku“ (Nina šošková a Lenka Sršňová ) rozhodli svoj prvý počin zrealizovať práve v tejto obci. A Puojd mal tú česť byť pri tom v zastúpení Michaely Bednárovej, hlavnej dizajnérky Puojdu, ktorá sa v nasledujúcich riadkoch s vami podelí o zaujímavosti, ktoré ste možno nevedeli..
Na konci tohtoročného horúceho leta som bola prizvaná participovať na projekte Vytvorené na Slovensku v Čičmanoch, ktorý formou tvorivých dielní sprístupňuje ľuďom bohatstvo našej kultúry. Popravde, mojou prvou reakciou na pozvanie bola mierna nespokojnosť. Čičmany som považovala za akýsi mainstream v slovenskej ľudovej kultúre. Mala som predsudky, že Čičmany sú prehodnotené na úkor iných tiež zaujímavých a krásnych slovenských dedín. Všetko sa to rozplynulo už pri pohľade na prvú drevenicu a úplne sa zo zmenilo po prečítaní histórie Čičmian. Teraz ich naopak považujem za nedocenené.
Človek musí raz vidieť, nie sto krát počuť. Za príjemnú atmosféru maličkej dedinky sa nepochybne zaslúžili aj manželia Kudjakovci, ktorí v dedine udržiavajú cestovný ruch a k spracovaniu ich tradičných vzorov i architektúry pristupujú veľmi citlivo. Práve po rozhovore s Jurajom Kudjakom, ktorý sám ručne štrikuje tradičné čičmianske podkolienky, som sa rozhodla spracovať „svoje“ čičmianske ponožky. Snažila som sa o netradičný dizajn, ktorý by sa neodvíjal od pôvodných výšiviek ale naopak reflektoval súčasnosť. Čičmany, to sú vzory dreveníc, do ktorých sa zapísal čas, sú to praskliny dreva, ktoré pretínajú inak dokonalú geometrickú schému, v ľudovej kultúre až nezvyčajne minimalistickú a takúto esenciu som chcela vniesť do Puojd čičmianskych ponožiek.
Photo: Michaela Dutková
Ako je pri Puojde zvykom, každý produkt má vtipný názov. A tu vymýšľanie názvov nebolo ani potrebné. Uznajte, keď sa vzor volá „ritki“, načo vymýšľať. Záverečnou pri tvorbe produktu je jeho obal, tento krát do karát zahralo to, že i dizajnér písma Ondrej Jób sa s nami v lete čičmanil a vytvoril špeciálne písmo inšpirované touto dedinkou.
Photo: Michaela DutkováPhoto: Michaela Dutková
I keď to s Ponožkami veľmi nesúvisí, na záver si dovolím ešte jeden dlhší text na pripomenutie histórie z knihy o Čičmanoch. Dejiny obce sú tak tŕnisté, že vám až to čičmianske srdce pri ich čítaní stisne. Neustále striedanie jedného nepráva za druhým. Požiare. Neúrodná pôda, nemožnosť zamestnania, chudoba. Cestovanie, vandrovanie za obživou. Štyri rodiny (cudzie) žijúce pod jednou strechou. O Čičmanoch sa v istej dobe hovorilo ako o vyčačkanej biede…
„ Už pár hodín po vzniku Slovenského štátu 14.3.1939 sa mohli Čičmanci na vlastné oči presvedčiť o jeho suverenite, ktorá v malom (v podmienkach Čičmian) , i vo veľkom (v medzinárodných reláciách) tolerovala nacistickú rozpínavosť Nemcov. „Dňa 22.3.1939“ – píše čičmiansky notár – „asi o 9. hodine ráno došli nákladným autom do Čičmán Pavol Ciger, podnikateľ stavieb a asi 15 ďalších loveckými puškami a revolvermi ozbrojených občanov z Gajdla (Kľačno). Nákladné auto zastalo pred budovou miestneho hostinského a obchodníka Jozefa Glásela a došlí Gajdlania ihneď celú budovu obsadili. S namierenými zbraňami na prítomných ľudí (majiteľa, služobníctvo i hostí) dali sa prekutávať jednotlivé miestnosti. Medzitým sa do môjho úradu dostavil Pavol Ciger s dvoma ozbrojenými mužmi a prehlásil, že prišli robiť poriadok so Židom a vymáhať od neho staršiu osobnú pohľadávku. Taktiež spomenutý Ciger mi predložil akúsi listinu od Deutsche Partei v Nemeckom Pravne (Nitrianske Pravno), v ktorej spomenutá strana doporučuje, aby sa mu išlo po ruke… Môj pokus o zmierčie súdne pokonanie sa nezdaril a ozbrojení muži ohrozujúc aj mňa vytiahnutým revolverom a vyhrážajúc sa , že i mňa odvlečú so sebou, usilovali sa vynútiť peniaze násilne a so zbraňou v ruke.“ Čičmanci sa plne postavili na stranu Glásela a hrozilo nebezpečenstvo bitky a krviprelievania. Napätú situáciu vyriešila náhoda. Do dediny prišlo nemecké motorizované vojsko, ktoré sa vracalo z vojenského cvičenia. Čičmanci sa rozišli, ale židovský krčmár musel zaplatiť 1000 korún v hotovosti a písomne sa zaviazať k splátke ďalších takmer 11 000 korún. V závere notár dodáva: „ toto protizákonné jednanie ozbrojenej tlupy došlej z Gajdla porušilo v obci verejný poriadok a bezpečnosť a skoro malo ďalekosiahle a krvavé následky. Občania Čičmian, ktorým záleží v prvom rade na udržaní poriadku a pokoja v obci, a ktorí aj vzdor veľkej rozhorčenosti nad protizákonným jednaním cudzích občanov vedeli sa na výzvu svojho predstaveného ovládať a zabrániť krviprelievaniu, boli presvedčení, že sú v práve a že svojím jednaním zachovávajú platné zákony. Poneváč do obce Čičmany stále dochádzajú vyhrážky a odkazy od vpredu už uvedených Gajdlanov, žiadajú občania Čičmán o láskavé zakročenie a zjednanie nápravy v záujme ich bezpečnosti a poriadku.“ A vládne orgány zakročili v zmysle rasistického židovského kódexu. I napriek dobrozdaniam a protestom obecného predstavenstva i miestneho farára, bol krčmár Jozegf Glásel spolu s celou rodinou 17. Júla 1942 deportovaný do koncentračného tábora, odkiaľ sa už nevrátil.
východ slnka, photo: Daniel DluhýLenka Sršňová a Nina Šošková , photo: Daniel Dluhý
účastníci VNS dielní,photo: Daniel Dluhý
tradičné čičmianske ponožky od Juraja Kudjaka,photo: Daniel Dluhýdizajnéri a výtvarníci projektu VNS,photo: Daniel Dluhýdizajnéri a výtvarníci projektu VNS
Čičmany
Čo ste o Čičmanoch nevedeli alebo vyčačkaná bieda.
Čičmany sú pýchou našej ľudovej kultúry a pre dizajnéra studnicou inšpirácie. Azda i preto sa autorky projektu „Vytvorené na Slovensku“ (Nina šošková a Lenka Sršňová ) rozhodli svoj prvý počin zrealizovať práve v tejto obci. A Puojd mal tú česť byť pri tom v zastúpení Michaely Bednárovej, hlavnej dizajnérky Puojdu, ktorá sa v nasledujúcich riadkoch s vami podelí o zaujímavosti, ktoré ste možno nevedeli..
Na konci tohtoročného horúceho leta som bola prizvaná participovať na projekte Vytvorené na Slovensku v Čičmanoch, ktorý formou tvorivých dielní sprístupňuje ľuďom bohatstvo našej kultúry. Popravde, mojou prvou reakciou na pozvanie bola mierna nespokojnosť. Čičmany som považovala za akýsi mainstream v slovenskej ľudovej kultúre. Mala som predsudky, že Čičmany sú prehodnotené na úkor iných tiež zaujímavých a krásnych slovenských dedín. Všetko sa to rozplynulo už pri pohľade na prvú drevenicu a úplne sa zo zmenilo po prečítaní histórie Čičmian. Teraz ich naopak považujem za nedocenené.
Človek musí raz vidieť, nie sto krát počuť. Za príjemnú atmosféru maličkej dedinky sa nepochybne zaslúžili aj manželia Kudjakovci, ktorí v dedine udržiavajú cestovný ruch a k spracovaniu ich tradičných vzorov i architektúry pristupujú veľmi citlivo. Práve po rozhovore s Jurajom Kudjakom, ktorý sám ručne štrikuje tradičné čičmianske podkolienky, som sa rozhodla spracovať „svoje“ čičmianske ponožky. Snažila som sa o netradičný dizajn, ktorý by sa neodvíjal od pôvodných výšiviek ale naopak reflektoval súčasnosť. Čičmany, to sú vzory dreveníc, do ktorých sa zapísal čas, sú to praskliny dreva, ktoré pretínajú inak dokonalú geometrickú schému, v ľudovej kultúre až nezvyčajne minimalistickú a takúto esenciu som chcela vniesť do Puojd čičmianskych ponožiek.
Ako je pri Puojde zvykom, každý produkt má vtipný názov. A tu vymýšľanie názvov nebolo ani potrebné. Uznajte, keď sa vzor volá „ritki“, načo vymýšľať.
Záverečnou pri tvorbe produktu je jeho obal, tento krát do karát zahralo to, že i dizajnér písma Ondrej Jób sa s nami v lete čičmanil a vytvoril špeciálne písmo inšpirované touto dedinkou.
I keď to s Ponožkami veľmi nesúvisí, na záver si dovolím ešte jeden dlhší text na pripomenutie histórie z knihy o Čičmanoch. Dejiny obce sú tak tŕnisté, že vám až to čičmianske srdce pri ich čítaní stisne. Neustále striedanie jedného nepráva za druhým. Požiare. Neúrodná pôda, nemožnosť zamestnania, chudoba. Cestovanie, vandrovanie za obživou. Štyri rodiny (cudzie) žijúce pod jednou strechou. O Čičmanoch sa v istej dobe hovorilo ako o vyčačkanej biede…
„ Už pár hodín po vzniku Slovenského štátu 14.3.1939 sa mohli Čičmanci na vlastné oči presvedčiť o jeho suverenite, ktorá v malom (v podmienkach Čičmian) , i vo veľkom (v medzinárodných reláciách) tolerovala nacistickú rozpínavosť Nemcov. „Dňa 22.3.1939“ – píše čičmiansky notár – „asi o 9. hodine ráno došli nákladným autom do Čičmán Pavol Ciger, podnikateľ stavieb a asi 15 ďalších loveckými puškami a revolvermi ozbrojených občanov z Gajdla (Kľačno). Nákladné auto zastalo pred budovou miestneho hostinského a obchodníka Jozefa Glásela a došlí Gajdlania ihneď celú budovu obsadili. S namierenými zbraňami na prítomných ľudí (majiteľa, služobníctvo i hostí) dali sa prekutávať jednotlivé miestnosti. Medzitým sa do môjho úradu dostavil Pavol Ciger s dvoma ozbrojenými mužmi a prehlásil, že prišli robiť poriadok so Židom a vymáhať od neho staršiu osobnú pohľadávku. Taktiež spomenutý Ciger mi predložil akúsi listinu od Deutsche Partei v Nemeckom Pravne (Nitrianske Pravno), v ktorej spomenutá strana doporučuje, aby sa mu išlo po ruke… Môj pokus o zmierčie súdne pokonanie sa nezdaril a ozbrojení muži ohrozujúc aj mňa vytiahnutým revolverom a vyhrážajúc sa , že i mňa odvlečú so sebou, usilovali sa vynútiť peniaze násilne a so zbraňou v ruke.“
Čičmanci sa plne postavili na stranu Glásela a hrozilo nebezpečenstvo bitky a krviprelievania. Napätú situáciu vyriešila náhoda. Do dediny prišlo nemecké motorizované vojsko, ktoré sa vracalo z vojenského cvičenia. Čičmanci sa rozišli, ale židovský krčmár musel zaplatiť 1000 korún v hotovosti a písomne sa zaviazať k splátke ďalších takmer 11 000 korún. V závere notár dodáva: „ toto protizákonné jednanie ozbrojenej tlupy došlej z Gajdla porušilo v obci verejný poriadok a bezpečnosť a skoro malo ďalekosiahle a krvavé následky. Občania Čičmian, ktorým záleží v prvom rade na udržaní poriadku a pokoja v obci, a ktorí aj vzdor veľkej rozhorčenosti nad protizákonným jednaním cudzích občanov vedeli sa na výzvu svojho predstaveného ovládať a zabrániť krviprelievaniu, boli presvedčení, že sú v práve a že svojím jednaním zachovávajú platné zákony. Poneváč do obce Čičmany stále dochádzajú vyhrážky a odkazy od vpredu už uvedených Gajdlanov, žiadajú občania Čičmán o láskavé zakročenie a zjednanie nápravy v záujme ich bezpečnosti a poriadku.“
A vládne orgány zakročili v zmysle rasistického židovského kódexu. I napriek dobrozdaniam a protestom obecného predstavenstva i miestneho farára, bol krčmár Jozegf Glásel spolu s celou rodinou 17. Júla 1942 deportovaný do koncentračného tábora, odkiaľ sa už nevrátil.